streda 26. novembra 2014

Japonsko IX. (Hot Spring, Stopovanie je hračka!)






Nedávno sme sa prehupli do doslovne posledného mesiaca, takže už odpočítavame od 30-tky. Čas sa náhle zrýchlil. Uvedomujeme si, že sa blíži koniec a tešíme sa. Vieme, že už to za chvíľu končí, obzeráme sa za seba a vravíme si, že sme to dali, zvládli sme to!

Minulú stredu nás Keisi po robote vzal do Hot Springs, Japonských onsen-ov. Sú to vlastne tradičné Japonské kúpele. Bolo to naozaj skvelé. Veľmi sme sa zrelaxovali a bolo to také super romantické miestečko, až na to, že sme tam boli spolu :D (ha-ha)

 V utorok ráno nás prebudil silný lejak a my sme dostali obavy o náš výlet do mesta a o zadarmo cestu, ktorú sme si chceli odstopnúť. Šťastie nám prialo a tak keď sme opustili dom, hneď sa vyjasnilo a o chvíľu nám slnko svietilo do očí. Do 20-tích minút sme si stopli auto. Išli sme s týpkom, ktorý mal meno na Š (ťažko sa pamätajú tie Japonské mená, veľmii:D) a anglicky nevedel skoro nič, takže cesta bola trošku nezáživná, ale tak čo to sa posnažil. Japonci sa o vás postarajú už aj pri krátkej ceste, ešte sme ani raz neobišli na sucho vždy nám kúpili aspoň pitie. Aj vám to príde zvláštne? Vítajte v Japonsku:)
*
 Ako obvykle sme si ponakupovali kopu zbytočností a zanalyzovali, že nemáme žiadne suveníry a darčeky, pretože kúpiť tu darčeky je dosť obtiažne. Magnetky sme tu videli asi len dve (na našom letisku) a boli dosť škaredé a pohľadnice tiež stáli za nič. Ak chcete nejaký klasický suvenirový gýč to tu nenájdete, skôr tu nájdete kopu Eiffeloviek, Big Benov a prívesky s Americkou vlakou:D.. Takže to musíme domyslieť a nájsť niečo čo prinesieme domov, pretože sa nám to kráti. Taktiež sme sa išli odfotiť do kabínky, ktorá sme potom zistli bola pokazenná a keďže mince sme tam už nahádzali, išla som poprosiť na informácie nech nám nejako pomôžu ako inak ochotní Japonci zavolali inštalatéra a my sme si spravili fotky:D

Dneska sme sa chceli "prekonať" a skúsiť stopovať aj smerom domov, naplánovali sme si, že sa prejdeme k výjazdu na Kagoshimu a boli sme presvedčené, že sa nám to tam podarí. Pokochali sme sa výhľadom na Sakurajimu (opäť raz) a postavili sme sa k ceste, kde nám do asi 10tích minút zastavila Slečna s mamou, že či ideme na letisko. Opäť to neboli Anglicky hovoriaci Japonci, ale s prekladačom sme prehodili pár slov.

Už nám neostáva veľa času, sme na seba pyšné, že sme to zvládli, sme šťastné, že sme objavili čaro stopovaniu, že sme boli "donútené" spraviť to, že si tu chodíme výletovať na vlastnú päsť. Bude zvláštne odtiaľto odísť a nikdy sa sem nevrátiť, ale teším sa domov a dúfam, že budem mať možnosť, čas a prostriedky výletovať si aj v Európe.

streda 19. novembra 2014

Japan VIII. (Stopovanie po druhé a čas beží pomaly!)


Týždeň po našom Japonskom dobrodružstve ubehol ako voda, boli sme plné radosti, šťastia, zážitkov a tak poznáte to, čerpáte z pozitív, ste šťastní a máte proste o čom hovoriť aj keď je to dokola to isté. V utorok bol náš plán zrejmý a to zopakovať si výlet na Kagoshimskú uličku a prejsť aj jej druhú stranu. Plán vstať skorej nevyšiel a tak sme tak isto ako týždeň predtým opustili dom niečo po deviatej. Vytiahli sme našu už známu tabuľku a začali stopovať a usmievať sa na okoloidúce autá. Opäť po necelých 20tich minútach na nás začala mávať milá teta, že ide do Kagoshimy (dokonca na Kagoshimsku uličku), že nás vezme. Boli sme radi a ujasnili si to, že cesta stopom do Kagoshimy nikdy nebude obtiažna.

Teta sa volala (nespoínam si, sakra:D) a pracovala v nemocnici, po ceste sme ešte vyzdvihli jej kamarátku s ktorou išli na nejaké stretko, ktoré sme tak úplne nepochopili. Tu sme si opäť potvrdili akí sú Japonci ochotní a dobrí.Vyhodili nás pri Tennmonkane a my sme sa mohli pustiť do nakupovania.


Po pár hodinách na nás dopadla únava, možno z nevyspania, možno z nakupovania, možno to pre nás už nebolo také wau ako týždeň predtým, ale našli sme čokoládu Willyho Wonku a tak nám aspoň niečo spravilo radosť. Boli sme sa neskoro naobedovať a smerom na dosť nevhodné avšak jediné miesto ktoré sme na stopovanie poznali. Na autobusovú stanicu.
Vedeli sme, že také šťastie ako minulý týždeň mať nebudeme avšak sedeli sme veselo s tabuľkou a čakali čo nám osud prinesie.


Zastavila sa pri nás skúpinka z Hawaiu, ktorá tu žije už pár rokov, avšak o mesiac idú naspäť na Hawai, robia tu nejakú tanečnú ohnivú show, boli veľmi milí a čudovali sa nám, že sa chystáme stopovať:D

Potom sme sa dali do reči s hlukom Japonských študentov, ktorí teda  Anglicky nevedeli (tak ako väčšina Japoncov) avšak po polhodine nezmyselnej konverzácie sme sa s nimi rozlúčili a stihli si ešte pokecať s Japoncom, ktorý sa pred 2 týždňami vrátil z Austrálie kde pracoval.

Keď sa už ztmievalo a my sme sa začali zmierovať s cestou autobusom, oslovila nás Paní veľmi slabou angličtinou, že ide do Kirishimy a, že potom na letisko je to už len kúsok, že nás vezme. Mysleli sme, že aká neuveriteľná náhoda, avšak potom sme pochopili, že nemá auto, ale ide na vlak a teda myslela si, že len hľadáme cestu. Ani neviem prečo proste sme si povedali, že teda pôjdeme vlakom, paní nám začala kupovať lístky a my sme ju nasledovali pričom sme jej hneď vo vlaku nanútili späť peniaze, ktoré si na šťastie vzala.
Boli sme celé unavené, zničené a aj uzimené a cesta trvala asi 45 minút. Paní nám pozrela autobus zo stanice, ktorý mal ísť na letisko a tak sme si naň po vystúpení počkali.
Yukae piekla:)


Prihovori sa nám jeden podivný týpek a keďže som ešte stále držala stopársku tabuľku pantomímou nám ukazoval, že nás vezme. Keďže sa nám nepozdával a riskovať túto krátku cestu sme nechceli hrali sme sa, že mu nerozumieme. Potom nám dokonca začal nahovárať, že ten autobus /mal by posledný v ten deň/ nepôjde a tak to sme hneď vedeli, že normálny nie je.

Autobus na šťastie dorazil, nás zaviezol tam kam mal a my sme boli radi, že sme konečne v teple a pri posteli:D.

Odvtedy tie dni plynú pomalšie a už nás to začína naozaj unavovať. Je to len neustála robota a nič iné. Tešíme sa domov, počítame dni a už len mesiac...

Takisto pomaly pracujem na Videu a mám v pláne natočiť aj nejaký súhrn o Japoncoch a Japonsku tak snáď sa k tomu doma dokopem:)

Z tohto letiska onedlho odletíme naspäť, už sa na to tešíme:)










piatok 14. novembra 2014

Japan VII. (Stopovanie do Kagoshimy alias Najlepší deň v Japonsku!)

Prvý Novembrový Day off sa navždy zapíše do mojej pamäte nie len na Japonsko, ale celkovo do spomienok, ktoré udržiavam v hlave. Rozhodli sme sa, že tento týždeň nechceme sedieť doma a tak sme si zaumienili ísť do Kagoshimy samé (cca 30km). Keďže autobus tam je drahý a zarábame tu smiešne peniaze, chcela som skúsiť stopovať. (Okrem tohto dôvodu ma to aj vždy lákalo a chcela som to vyskúšať)
Nevedeli sme nakoľko sa môžeme spoliehať na môj plán, pretože som čítala rôzne reakcie stopárov. Niektorí písali, že Japonci ochotne zastavia, pretože chcú pomôcť.. iní zas, že Japonci sa boja, nepoznajú stopovanie atď.

Krátko po 9:00 sme opustili "dom" a vybrali sa smerom k letiskovej ceste s tabuľkou "Kagoshima". Chvíľku sme šaškovali pri ceste a potom sme sa rozhodli ísť dopredu a nájsť si nejaké seriózne miesto kde by mohlo nádejné auto možno aj zastaviť.
Ani nie po 20tich minútach od celého tohto stopovania za nami z opačnej strany cesty prišla žena, že či sa potrebujeme dostať do Kagoshimy, že je v aute so svojimi rodičmi, že nás môžu vziať.
Boli sme celé bez seba už len z tej ochoty, že sa za nami trepala cez cestu aby nám ponúkla odvoz a ešte sa aj vzdala svojho komfortu v malom aute v ktorom sme sa nakoniec vzadu tlačili traja.

Dokonca nám ponúkli aj spoločný obed, ktorý nám bolo blbé viac ako prijať-odmietnuť, tak sme prikývli  a po príchode do Kagoshimy sme si dali Japonsky Udon- čo je polievka s hrubými nudlami, ku ktorej si môžete dať hocičo z ponuky (vyprážané kura,zemiaky,ryžu v riase...) Bolo to naozaj chutné!
Vyhodili nás pri nákupnom centre a my sme im boli veľmi vďačné a v nemom úžase z toľkej ochoty týchto milých ľudí. Ešte nám aj počas cesty zastavili aby nás mohli odfotiť so sopkou Sakurajima.

Nákupné centrum bolo obrovské a my dezorientované. Obchody sa nám moc nepozdávali a tak sme len spravili fotky vo fotobúdke a išli smerom k našemu ďalšiemu cieľu, čo bola Kagoshimska ulička Tenmonkan. Medzi tým sme sa ešte zastavili prejsť sa Donutov, ktoré boli naozaj super, a super sladké:D
Cesta od Nákupaku k Tenmonkanu trvala asi polhodinu, medzi tým sme si ešte obzreli trh s bonsajmi, rôznymi pomarančovníkmi,kvetinkami, rastlinkami,kaktusmi.

Na prvý pohľad toto "centrum" nevyzeralo vábne, ale bol tu Daiso, čo mi vyhovovalo a našli sme ešte zopár obchodov, ktoré nám padli vhod. (Teraz už vieme, že sme to ani zďaleka neprešli celé a, že je tam toho omnoho viac ako sme si mysleli)

A ďalej nebezpečná cesta domov...


O 16:30 sme sa mali stretnúť s jedným týpkom z inetrpals.net, ale nejako nedorazil (vraj meškal a potom nás nevidel, čert to vem teraz) a tak sme sa rozhodli ísť naspäť a skúsiť stopovať. Preventívne sme počas cesty držali tabuľku "Kagoshima airport" a nahovárali si , že sa na nás možno usmeje šťastie.

Zrazu sa nám prihovoril nejaký týpek, že či ideme stopovať na letisko a my, že áno. Ešte s nami prehovoril pár viet a potom začal telefonovať, išiel blízko nás asi 5 minút a potom povedal, že sa má stretnúť s kamarátom a, že ten by nás možno hodil domov.
Neverili sme. Ale naozaj sme sa stretli s jeho kamarátom do 20tich minút.
Volal sa tuším Kej a bol učiteľ matematiky a fyziky. A jeho kamarát bol vraj architekt. Aj keď nevyzeral.

Keď už sme nasadali do auta, chytala nás panika. Dvaja neznámy týpci, jeden vyzerá podivne a vraj má byť architekt, ale išli sme do tohto risku. Medzi cestou sme zastali pri jeho údajnej firme, lebo vraj si niečo zabudol, pozorne som pozerala, že či nejde vytiahnut nejakú pílu či sekeru(:D), ale vytiahol len niečo podobné skateboardu a začal na tom blbnúť, keďže sme chceli mať túto neistú cestu za sebou, povedala som im, že sa ponáhľame, že ak nás nevezmú pochopíme to. Okamžite sadli do auta a architekt to trielil k letisku.

Úspešne sme dorazili k letisku a nám padol kameň zo srdca, že sme vystúpili živé a zdravé.
Doteraz nechápeme prečo nás vzali, pretože nám najprv povedal, že jeho kamoš býva blízko pri letisku a potom vysvitlo, že nebýva. Kej asi v polovičke cesty povedal, že bol na Slovensku pričom je to zvláštne, normálne by to človek asi spomenul ako prvú vec pri zoznámení, keď sa stretne so Slovákmi:D. Možno chyba v komunikácií, neviem. Každopádne nech mali hocičo za lubom nič sa nám nestalo a aj keď to možno bolo nebezpečné a nezodpovedné, bol to zážitok a ešte viac to okorenilo tento deň.

Zmenila som pohľad naJaponsko, stačilo ísť niekam sám, spoznať nových ľudí, spraviť niečo na vlastnú zodpovednosť, nebyť na nikoho naviazaný a tak si užiť naozaj úžasný deň.