streda 19. novembra 2014

Japan VIII. (Stopovanie po druhé a čas beží pomaly!)


Týždeň po našom Japonskom dobrodružstve ubehol ako voda, boli sme plné radosti, šťastia, zážitkov a tak poznáte to, čerpáte z pozitív, ste šťastní a máte proste o čom hovoriť aj keď je to dokola to isté. V utorok bol náš plán zrejmý a to zopakovať si výlet na Kagoshimskú uličku a prejsť aj jej druhú stranu. Plán vstať skorej nevyšiel a tak sme tak isto ako týždeň predtým opustili dom niečo po deviatej. Vytiahli sme našu už známu tabuľku a začali stopovať a usmievať sa na okoloidúce autá. Opäť po necelých 20tich minútach na nás začala mávať milá teta, že ide do Kagoshimy (dokonca na Kagoshimsku uličku), že nás vezme. Boli sme radi a ujasnili si to, že cesta stopom do Kagoshimy nikdy nebude obtiažna.

Teta sa volala (nespoínam si, sakra:D) a pracovala v nemocnici, po ceste sme ešte vyzdvihli jej kamarátku s ktorou išli na nejaké stretko, ktoré sme tak úplne nepochopili. Tu sme si opäť potvrdili akí sú Japonci ochotní a dobrí.Vyhodili nás pri Tennmonkane a my sme sa mohli pustiť do nakupovania.


Po pár hodinách na nás dopadla únava, možno z nevyspania, možno z nakupovania, možno to pre nás už nebolo také wau ako týždeň predtým, ale našli sme čokoládu Willyho Wonku a tak nám aspoň niečo spravilo radosť. Boli sme sa neskoro naobedovať a smerom na dosť nevhodné avšak jediné miesto ktoré sme na stopovanie poznali. Na autobusovú stanicu.
Vedeli sme, že také šťastie ako minulý týždeň mať nebudeme avšak sedeli sme veselo s tabuľkou a čakali čo nám osud prinesie.


Zastavila sa pri nás skúpinka z Hawaiu, ktorá tu žije už pár rokov, avšak o mesiac idú naspäť na Hawai, robia tu nejakú tanečnú ohnivú show, boli veľmi milí a čudovali sa nám, že sa chystáme stopovať:D

Potom sme sa dali do reči s hlukom Japonských študentov, ktorí teda  Anglicky nevedeli (tak ako väčšina Japoncov) avšak po polhodine nezmyselnej konverzácie sme sa s nimi rozlúčili a stihli si ešte pokecať s Japoncom, ktorý sa pred 2 týždňami vrátil z Austrálie kde pracoval.

Keď sa už ztmievalo a my sme sa začali zmierovať s cestou autobusom, oslovila nás Paní veľmi slabou angličtinou, že ide do Kirishimy a, že potom na letisko je to už len kúsok, že nás vezme. Mysleli sme, že aká neuveriteľná náhoda, avšak potom sme pochopili, že nemá auto, ale ide na vlak a teda myslela si, že len hľadáme cestu. Ani neviem prečo proste sme si povedali, že teda pôjdeme vlakom, paní nám začala kupovať lístky a my sme ju nasledovali pričom sme jej hneď vo vlaku nanútili späť peniaze, ktoré si na šťastie vzala.
Boli sme celé unavené, zničené a aj uzimené a cesta trvala asi 45 minút. Paní nám pozrela autobus zo stanice, ktorý mal ísť na letisko a tak sme si naň po vystúpení počkali.
Yukae piekla:)


Prihovori sa nám jeden podivný týpek a keďže som ešte stále držala stopársku tabuľku pantomímou nám ukazoval, že nás vezme. Keďže sa nám nepozdával a riskovať túto krátku cestu sme nechceli hrali sme sa, že mu nerozumieme. Potom nám dokonca začal nahovárať, že ten autobus /mal by posledný v ten deň/ nepôjde a tak to sme hneď vedeli, že normálny nie je.

Autobus na šťastie dorazil, nás zaviezol tam kam mal a my sme boli radi, že sme konečne v teple a pri posteli:D.

Odvtedy tie dni plynú pomalšie a už nás to začína naozaj unavovať. Je to len neustála robota a nič iné. Tešíme sa domov, počítame dni a už len mesiac...

Takisto pomaly pracujem na Videu a mám v pláne natočiť aj nejaký súhrn o Japoncoch a Japonsku tak snáď sa k tomu doma dokopem:)

Z tohto letiska onedlho odletíme naspäť, už sa na to tešíme:)










Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za každý komentár:)